KLBKO VRETENÍC

            Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Francoisa Mauriaca Klbko vreteníc. Je to vyznanie jedného osamelého muža písané formou denníka, ktorý je adresovaný vlastnej manželke. Počas jej čítania som nie raz ostala prekvapená, ako ma autor cez postavu muža neverca provokuje zamýšľať sa nad hĺbkou môjho kresťanstva a núti ma hľadať jej pravé naplnenie v živote pre blížnych. A to nielen tých ostatných, ale i tých najbližších. Zo „spovede neverca“ som sa rozhodla vybrať pár úryvkov:
            „Drahá, za tých štyridsať rokov, čo sme popri sebe trpeli, vždy si našla v sebe silu vyhnúť sa každému čo len trochu hlbšiemu slovu, zakaždým si rýchle odviedla reč na iné. Dlho som si myslel, že je v tom istá predpojatosť, ktorej dôvod mi unikal, no jedného dňa som pochopil, že ťa nezaujímam. Bol som natoľko mimo tvojich záujmov, že si unikala nie z hrôzy, ale z nudy. Keď som sa stal úspešným advokátom, mal som pocit, že to vnímali všetci naokolo okrem teba. A ja čím väčší sklon som mal uveriť vo vlastnú dôležitosť, tým väčšmi si vo mne vzbudzovala pocit ničoty.
            Odkedy sa narodili deti, odvrátila si odo mňa pozornosť úplne. Bola si matka, iba matka. Už si ma nevidela, mala si oči doslova len pre ne. Oplodnil som ťa, a tak som splnil, čo si odo mňa očakávala. Uvedomovala si si, že jestvujem, iba keď som sa začal motať okolo nich. Nemyslel som si, že bude tak ťažké si ich získať. Spoliehal som sa na vlastnú inteligenciu. No – priznávam – bolo ľahšie čeliť prokuratúre či obhajcovi, no pred deťmi som bol nesmelý, strácal som pôdu pod nohami, zajakával som sa... Oni boli ku mne milé, no boli neprestajne v strehu. Nech som robil čo som robil, mal som už svoje miesto v ich malom svete. Netajila si pred nimi, že som chudák otecko, za ktorého sa treba modliť a ktorého treba obrátiť na vieru.
            V začiatkoch našej lásky som vnímal citlivo atmosféru viery a zbožnosti, ktorá obohacovala tvoj život. Ľúbil som ťa ako aj duchovné prvky tvojej bytosti. Ale časom si zabudla, že milosrdenstvo je synonymom lásky, pravda, ak si to vôbec niekedy vedela. Pod tento pojem si zahŕňala isté množstvo povinností k chudobným a biednym a plnila si si ich neobyčajne svedomite. Pritom tá úbohá starena, ktorá každé ráno privážala na vozíku zeleninu, nepredala ti jedinú hlávku šalátu, aby si nezjednala z jej biedneho zisku niekoľko sou. Prosby služobníctva o zvýšenie mzdy ťa vždy ohromili, potom vyvolali v tebe také prudké rozhorčenie, že si vedela všetkým priam geniálne dokázať, že nič nepotrebujú. Tí chudáci sa hrozne čudovali, že sú pri tebe takí bohatí.
            Na začiatku sme možno ani netušili, ako máme obaja radi peniaze. A hľa, čo mi ostalo teraz... Syn príde za mnou, iba keď sa potrebuje poradiť v obchodných záležitostiach a dcéra nikdy nie bez toho, že by nechcela vylákať odo mňa peniaze. Chamtivosť v jej očiach ma vždy presvedčí, že jej prítulnosť má svoj presný zámer. Preto aj pomyslenie na to, že by ste všetko mali získať po mojej smrti, je pre mňa neznesiteľné. Nástojčivo sa mi v duchu vynára predstava, ako sa asi budete deliť o dedičstvo – ako sa vrhnete jeden na druhého, iste sa budete ruť ako psi o moje pozemky, o moje cenné papiere. Mám pred sebou obraz vdovy, ktorá nedočkavo otvára trezor a celej rodine s úľavou oznamuje: „Nebojte sa, všetko je tu...“ No zároveň natrafíš aj na tento denník.
            Neviem, z akých taľafatiek si sa spovedala, ale ja z ôsmich blahoslavenstiev som nevidel jediné, podľa ktorého by si sa v živote správala. Dráždil som ťa, keď som hovorieval: „Nazdával som sa, že Kristus povedal...“ Ty si sa zlostila a oponovala si: „To netreba brať doslovne...“ jachtala si. A ja, neverec, som ti dokazoval, že svätosť spočíva práve v tom, že sa doslova správame podľa evanjelia.
            Hnusilo sa mi náboženstvo príkazov a zákazov, ktoré som u vás videl: to hrubé zosmiešňovanie, tá biedna karikatúra kresťanského života. Cítil som, že Kristus neprišiel práve pre vás spravodlivých, ak vôbec prišiel, ale pre nás stratených.“
            Nikto z rodiny nepochyboval, že tento osamelý chorý starec má blízko smrti. Preto všetkých prekvapilo, keď ako prvá na následky mozgovej príhody zomrela jeho manželka. Vtedy ho deti prvý raz v živote videli plakať. Ani však nezapochybovali o otcovej pretvárke. On vo svojom denníku napísal: „Uvedomil som si, že ťa už nikdy neuvidím, že ti už nič nebudem môcť vysvetliť, že už nebudeš čítať tieto stránky. Už nebudeme môcť začať odznova, celkom od začiatku, zomrela si skôr, a ani sa nedozvedela, ani nepoznala, že nie som iba netvor, ale že je vo mne aj iný človek.“
            Čitateľ stojí na strane tohto tvrdého, niekedy až hrozného starca. Čítajúc jeho denník poznáva, že aj on miluje a tiež prirodzene ako každý čaká na lásku, prijatie, porozumenie. Pritom pozná svoje srdce, ktoré prirovnáva ho ku klbku vreteníc, srdce presýtené ich jedom, a ono predsa bije pod ich hemžením: „Mám pred očami svoj život. Nie, nie je možné ísť proti takému prúdu bahna. Bol som taký hrozný človek, že som nemal jediného priateľa. No nebolo to azda preto, že som nebol schopný pretvarovať sa? Ľudia by mnou tak neopovrhovali, keby som pred nimi nebol taký otvorený, taký nahý. Keby všetci ľudia kráčali bez masky na tvári, ako som to robil ja celé polstoročie, možno by sme sa všetci čudovali, aké sú medzi nami malé rozdiely. Svätci to vedia, tí sa vidia, tí poznajú pravdu o sebe.“
            Keď zomrel, jeho denník bol pre najbližších príbuzných potvrdením toho, že naozaj nikoho nemal rád, že všetkými opovrhoval a že písanú spoveď je akurát tak hodné dať na posúdenie psychiatrovi. A to, že sa v ňom zmieňoval o svetle, ktoré ho na sklonku života priťahovalo k Bohu, posúdili len ako blúznenie náboženského rázu, duševnú poruchu... Jedine vnučka, ktorá s ním prežila posledné týždne života, sa o ňom vyjadrila: „Starý otec bol jediný zbožný človek, s ktorým som sa v živote stretla. No jeho nešťastím bolo, že nás všetkých považoval za príkladných veriacich. Naše myšlienky, naše túžby, naše skutky však nezapustili jediný koreň do tej viery, ku ktorej sme sa hlásili iba slovami. Neveríte, že chcel pristúpiť k prijímaniu, tvrdíte, že by to urobil, keby chcel. Ja viem, čo opakoval dva dni pred svojou smrťou – neborák sa trápil tým, že nie je toho hoden a rozhodol sa, že počká do Vianoc. Spomínam si, ako rozpráva s rozochvením o tých vytúžených Vianociach...“
            Ktosi povedal, že nevercova nostalgia po Bohu môže byť nekonečne hlbšia ako akákoľvek spokojnosť veriaceho. Niektorí veriaci veria niekedy až príliš ľahko. Tak ako mnohí ateisti sú niekedy ateistami príliš ťažko. To, čo nám pripadá ako hrubosť, neospravedlniteľný omyl či ľahostajnosť, môže byť v skutočnosti ich úprimným hľadaním. Aj preto mám po prečítaním tejto knižky ponaučenie – nesúdiť. Do duše každého človeka vidí len Boh. Iba on má právo súdiť, lebo iba on život každého človeka vidí vo všetkých súvislostiach.